Veľká hora a malý človek v nej

Bolo chladné jarné ráno, obloha zamračená a ja som stúpal spolu s gazdom Jozefom a jeho kobylkou Rózou úzkou lesnou cestičkou do hory. Dvojica každý deň vyťahuje z lesa vopred odpílené stromy, ktoré potom chystá na cestu, kde si ich neskôr prevezme gazdov kolega s traktorom. Ja som bol prizvaný, aby som tejto dnes už zriedka videnej pracovnej náplni prihliadal cez sklo hľadáčiku.

Po asi hodine cesty sme sa zastavili v hustom lese a gazda začal prezerať kmene stromov, aby zistil, ktoré z nich sú odrezané. Keď natrafil na prvý kmeň, uviazal jeden koniec dlhej reťaze na kobylkin postroj a druhý koniec na odrezaný koniec stromu. Kobylka nervózne podupávala a ja som sa snažil nájsť vhodnú pozíciu, z ktorej by som mohol bezpečne fotiť nasledujúce okamihy. Gazda pripevnil oba konce reťaze a vzal do rúk uzdu: „Aťaháááááá!!!“ zarezonoval zrazu tichou horou gazdov hlučný povel. Kobylka sa zaprela o zadné nohy a vyštartovala ako o život. Strom zaprašťal a Róza s ním vybehla pár metrov dopredu, kým gazda nezatiahol za uzdu, aby opäť zvážil smer, ktorým poslať kobylku s drevom k ceste. Korigoval ju o pár krokov späť: „Curig, curig!“ vykríkol. Pri ďalšom povele Rózka triskom vyrazila opäť medzi spleť stromov. Lopotnú prácu potreboval gazda sebe aj svojej pomocníčke čo najviac uľahčiť.

VHaMCvN_IMG_2070a

VHaMCvN_IMG_2090c

VHaMCvN_IMG_2115b

VHaMCvN_IMG_2224b

Tento postup sa potom opakoval stále znovu. Na prvý pohľad rutinná a nezáživná práca však vyžaduje okrem fyzickej sily aj vysokú dávku umu. Odpílené stromy sú často krát zakliesnené v hustom jedľovom poraste a gazda musí neustále korigovať smer kobylky ťahajúcej drevo. Medzi husto rozmiestnenými stromami je manévrovanie občas skutočným peklom.

VHaMCvN_IMG_2155

VHaMCvN_IMG_2119

Náročné bolo aj samotné fotografovanie. Nechcel som udržiavať od diania odstup a používať dlhé ohnisko. Už s prvými gazdovými povelmi som bol totiž úplne vtiahnutý do deja a s tým aj padlo rozhodnutie využívať výhradne širokouhlý objektív. To však so sebou nieslo potrebu neustále kontrolovať kam sa občas nekontrolovateľná Rózka rozbehne, a tiež kontrolovať padajúci strom a odlietavajúce konáre. Neraz som mal na mále, no snaha zachytiť dynamiku situácie zblízka, bola silnejšia.

VHaMCvN_IMG_2199c

VHaMCvN_IMG_2236a

Z celého diania vyžarovala strhujúca energia a ťažko uchopiteľná atmosféra niečoho, čo sa vytráca. Už len samotný pohľad na mohutnú Rózu bol majestátny a vzbudzoval rešpekt. Akoby vyskočila zo starých povestí, v ktorých boli kone popisované ako mohutné tvory nosiace v svojich sedlách slávnych bohatierov. Samotná scéna akoby manifestovala sizyfovský údel človeka – nekonečnú lopotnú prácu – ktorá predstavuje potrebu človeka zaistiť si holú existenciu tvárou v tvár ľahostajnosti krutej prírody, ktorá sa o potreby jedného bezvýznamného tvora vonkoncom nestará. Gazdova práca predstavovala vyobrazenie tohto existenčného údelu, ktorý sa nám, ľuďom žijúcim v mestách, už vytratil z dohľadu.

VHaMCvN_IMG_2280e

Gazda mal vždy pri sebe prirodzene iba jediného spolupracovníka, svoju kobylku. S tou už ale tvoril dokonale zohraný pár, v mnohom možno funkčnejší ako pár tvorený ľuďmi. Chvíľami to vyzeralo akoby gazda s kobylkou dokázali vzájomne predvídať svoje správanie a ich pohyby medzi stromami občas pripomínali tanec.

VHaMCvN_IMG_2190e

Po nejakom čase (nevedno však akom, pretože tu čas nehral žiadnu úlohu) si gazda pravidelne robil prestávku, aby si od tvrdej práce oddýchol. Vrátil sa k svojmu malému batôžku zavesenému na strome, zapálil si cigaretku a našiel si chvíľu, aby mi rozpovedal niečo o svojom každodennom chlebe: „Je to drina, ale odrobím si svoje a idem domov. Robím si všetko sám, nikto mi nestojí za chrbtom, aby ma korigoval.“ hovoril gazda o svojej práci. Napriek námahe bol rád, že si všetko môže organizovať sám.

VHaMCvN_IMG_2210a

VHaMCvN_IMG_2286c

VHaMCvN_IMG_2175

Práca tejto zohranej dvojky bola na hony vzdialená naivným romantizujúcim predstavám, ktoré vykresľujú tento život ako akýsi návrat k šťastiu prostého života. Gazdova situácia, podobne ako situácia mnohých ďalších ľudí z týchto polozabudnutých dedín a osád hlboko v Strážovských vrchoch, bola poznamenaná masívnou nezamestnanosťou. Tú spôsobil zánik Považských strojární, ktoré zamestnávali veľkú časť miestnych obyvateľov. Dnes sa títo ľudia živia rôzne – odchádzajú na fušky do iných miest, či do Nemecka, sú nezamestnaní alebo robia verejnoprospešné práce. Aj keď gazda podľa vlastných slov dopadol ešte dobre, táto práca pre neho nepredstavuje žiadnu pevnú existenčnú istotu. Stačí aby ochorela Róza, prišla zima alebo udreli prudké dažde a gazda je bez práce.

VHaMCvN_IMG_2350d

VHaMCvN_IMG_2206a

VHaMCvN_IMG_2145

VHaMCvN_IMG_2266b

Popoludní gazda skonštatoval, že v oblasti už nie sú žiadne spílené stromy. Na ten deň mal prácu za sebou. Vydali sme sa pomalým krokom smerom k dedine a gazda mi rozprával ďalšie historky zo svojho života. Odjakživa bol s touto horou spojený. Na moje veľké prekvapenie však na ňu nespomínal ako na husto zalesnený kopec, akým je teraz. Pamätal ešte časy, keď bol okolitý svah úplne bez stromov, plný potokov, zelených lúk a pasienkov. Stromy tam vysadili až v ére komunizmu príčinliví súdruhovia, ktorí objavili vo výsadbe rýchlo rastúcich ihličnanov lacný a rýchly zdroj dreva. Týmto rozprávaním končili chvíle, ktoré som strávil s týmto (ne)obyčajným človekom.

VHaMCvN_IMG_2373c

VHaMCvN_IMG_2402

VHaMCvN_IMG_2412b

Uložit odkaz do záložek.